BLOK SPOMIENOK
NOVý príspevok

Vážení priaznivci oživenia Kapitulskej ulice,

dovoľte, aby sme vás všetkých pozvali a stretli aj tento rok na našej už pravidelnej akcii „Kapitulské dvory“.

Nenechajte si ujsť kultúrno - hudobné a diskusné podujatie v sobotu, 27. mája, do ktorého sa môže zapojiť každý, čo len s krátkym príspevkom, spomienkou alebo fotografiou z tejto jedinečnej ulice nášho mesta.

Otvárame na našej stránke otvorený „blok spomienok“. Píšte na našu e-mailovú adresu ozkapitulska@gmail.com.

Kontakt: Mária Kadubcová 0948 003289

Do bloku spomienok zaraďujeme dva príspevky, prvý o dome na Kapitulskej 5 a druhý o Cyrilo-Metodskej bohosloveckej fakulte.

Spomienky na Kapitulskú č. 5,  dom a jeho obyvatelia v minulom storočí

Dom na Kapitulskej č. 5  (podľa bývalého číslovania č.14) sa nachádza na hornom konci Kapitulskej ulice, medzi ulicami Farská a Na vŕšku. Je to jednoposchodová nepodpivničená budova s nepravidelným pôdorysom. Z uličnej strany má na prízemí dve, na poschodí štyri okná.

Na prvé poschodie domu na Kapitulskej č.5 sa vstupovalo do bytu kanonika, z pravého konca klenbového podbránia, ktoré ústilo do dvora. Na poschodie sa vchádzalo pravotočivými drevenými schodmi v uzavretom priestore medzi dolnými a hornými bytovými dvermi. Vchodové tenké, drevené dvere mali v hornej časti svetlík,  mosadzné štvorcové ozdobné dvierka - „kukátko“ a malú mosadznú kľučku s dózickým zámkom. Dnes by také dvere ťažko spĺňali bezpečnostné predpisy.

Ich otvorením sa vchádzalo do dvoch chodieb, v tvare „L“, spojených už oveľa masívnejšími dvermi než vstupnými. Po vstupe do bytu, hneď po ľavej ruke sa nachádza uličná izba s dvomi oknami nad bránou. Po ľavej strane chodby a pozdĺž nej boli za sebou dve miestnosti, komora - „špajza“ a kúpeľňa  s liatinovou vaňou, s valcovitým ohrievacím telesom na pevné palivo a s umývadlom so studenou vodou. Na chodbe sa nachádzalo ďalšie polkruhové liatinové umývadlo, tiež len s jedným kohútikom. V druhej časti chodby bolo umiestnené WC s malým štvorcovým vetracím okienkom. Dvere splachovacieho záchoda boli tenké, z vonkajšej strany omietnuté, z vnútornej drevené. Na konci kratšej chodby sa po ľavej strane vchádzalo do kuchyne, priamym smerom do obývačky a oproti kuchyni sa cez silné plechové dvere dalo vystúpiť na povaľ. Tá slúžila všetkým obyvateľom domu na sušenie bielizne, najmä v zimnom, či daždivom období.

Druhá časť chodby bola presvetlená dvojkrídlovým oknom s výhľadom do dvora. Všetky sa otvárali zvonku von a zvnútra dovnútra. Okná mali tzv. „špaletne“, vnútorné dvojkrídlové, drevené, zalamovacie okenice, ktoré v letných horúčavách poskytovali spolu s hrubými múrmi príjemnú „klimatizáciu".

Pôvodná kuchyňa nemala prívod vody, tú musela kanonická kuchárka nosiť z chodby. To bolo situované vo výreze steny na úkor kúpeľne. Kuchyňa však mala už elektrický sporák. Nachádzal sa tu aj klasický sporák na pevné palivo a kredenc. V strede bol stôl s veľkou zásuvkou s dvomi „vajlingami“- na umývanie riadu. Miestnosť kuchyne bola v polovici predelená bielou drevenou „španielskou“ stenou s dverami. Kuchyňa mala okno s výhľadom na susediaci dom s pavlačou (č.16 dnes 3). Na protiľahlej južnej strane za španielskou stenou bolo okno s výhľadom na druhý susedný rožný dom (č.12, dnes 7). Zboku poskytovalo nádherný pohľad na Klariskú vežu, kompletne od jej základov. Všetky izby v byte boli dvermi poprepájané, priestranná obývačka však mala až troje dverí. Spálňa mala dve okná s výhľadom do ulice. Obývačka mala len jedno okno, ale plošne oveľa väčšie, než ostatné. Poskytovalo výhľad nielen na susediaci dom č.12, ale i na Dómsku vežu s hodinami.

Všetky miestnosti bytu sa pôdorysne akoby „točili“ do kruhu. Každá izba mala v rohu vstavanú keramickú bielu pec so spoločným dymovodom. Len izba pri kuchyni, mala pec so samostatným komínom. Každá pec bola biela, ale najväčšia a najvyššia bola v obývačke. Podlahu v celom byte (okrem kúpeľne, ktorá bola z kameňa) tvorila široká a vŕzgajúca palubovka, natretá kanonickou tmavočervenou.

V tomto byte býval kanonik František Végh. Po jeho smrti v r. 1949 bol pridelený byt rodine Bašťovanskej. Pán Bašťovanský pracoval na Cyrilo-Metodskej bohosloveckej fakulte ako štátny zriadenec, vo funkcii školníka, fakultného poštára aj kuriča. Bol aj na poste „pedela“ a študijného referenta.

Na prízemí bývala rodina Adamcová.  O prízemný byt, ktorý bol plošne menší sa delila s inou rodinou. Manželia Adamcovci boli krajčíri, prednostne ponúkali svoje služby duchovnej komunite. Mali syna a dcéru, obaja lekári. Dcéra, Júlia žila s rodičmi. Bola praktickou lekárkou, neraz v okolí celej Kapitulskej ochotne poskytovala prvú pohotovosť.

Vo dvore, ktorý susedí s Pedagogickou knižnicou, sa nachádzala dnes už neexistujúca prízemná prístavba. V nej sa nachádzali rôzne účelové priestory, sklad uhlia a dreva, hlboká podzemná pivnica a nad ňou jednoizbový byt. V minulosti mohli byť hospodárskymi priestormi, či príbytkami pre služobníctvo. V byte bývala slobodná žena, pani Mária Korytárová, ktorá slúžila niektorým vyšším duchovným hodnostárom.

V 70 -tich rokoch na prízemí býval zopár rokov aj žurnalista Ján Sand s manželkou. Neskôr po rozsiahlych neodborných stavebných úpravách prízemia, tam istý čas bývala rodina Bednáriková. K bytu jej dopomohol rodinne blízky, vtedajší správca bytov. Pravdepodobne posledným nájomníkom Kapitulskej č.5 bol grécko-katolícky kňaz, dnes už arcibiskup a metropolita pán Ján Babjak.

Dvor domu Kapitulskej 5 bol rozdelený na úžitkovú, oddychovú a na záhradnú časť. Túto tvoril približne jednometrový pozdĺžny kvetinový záhon popri múre, ktorý delil domy č. 14 od 16. Celý kamenný múr bol obrastený divým viničom. V jeho strede bol oblúkovitý výrez a osadená socha Panny Márie. V zadnej časti dvora až po objekt Pedagogickej knižnice sa na mierne vyvýšenom teréne nachádzali dva záhony oddelené stredovým prístupovým chodníčkom. Vzadu pod oknami knižnice bol vysadený biely orgován. Na záhonoch boli vysadené rôzne kvety. Obľúbené boli najmä hortenzie, tulipány, sirôtky a samozrejme ruže.

Po takmer 25 rokoch chátrania domu sa našli prostriedky na jeho rekonštrukciu. Dnes je tam sídlo redakcie Katolíckych novín. Asi najväčšiu radosť mám z toho ja, bývala obyvateľka kanonického bytu.

                                                    Mária Kadubcová, rod. Bašťovanská

február 2017

 

Spomienky na Cyrilo - Metodskú bohosloveckú fakultu

Ako som sa dočítala, Bratislavská kapitula pri Dóme sv. Martina bola v stredovekom Uhorsku dôležitým cirkevným, ale aj intelektuálnym strediskom. Jej členovia - prepošti a kanonici - vďaka univerzitným štúdiám a praxi poskytovali panovníkom odborné zázemie pri spravovaní kráľovstva. Kapitula sa rozrastala v podhradí na Kapitulskej ulici. Mala obvykle 14 členov. Počet kanonikov každej kapituly závisel od jej majetkových možností. Jednou z úloh kapituly bola pomoc biskupovi pri správe diecézy. V prípade Bratislavskej kapituly to bola pomoc ostrihomskému arcibiskupovi.

Kapitula nadobudla dôležitosť aj v 20. storočí, najmä, keď Vládnym nariadením zo dňa 24. apríla 1936 bola zriadená samostatná katolícka fakulta v Bratislave. Budovu bývalej Právnickej fakulty na Kapitulskej ulici, pôvodne Jezuitského kolégia, pridelili Cyrilo-Metodskej bohosloveckej fakulte (CMBF). Súčasne bol premiestnený trnavský Veľký seminár do Bratislavy.

Za prvého dekana fakulty bol v r. 1936 zvolený ThDr. Emil Funczik, profesor cirkevného práva. Prvým tajomníkom fakulty bol JUDr. Július Šinály, neskôr v r. 1946 Martin Trubiroha. Pán Trubiroha bol civilnou osobou, starý mládenec, hlboko veriaci a múdry človek, rodák z Brodského. Dve desaťročia, zdieľal s našou rodinou spoločnú domácnosť v kanonickom dome na Kapitulskej č.14 (podľa terajšieho číslovania č. 5), v rozľahlom byte, na prvom poschodí.

Na rozbúrenom geopolitickom poli v predvojnovom a vojnovom období bol život na fakulte istou oázou ochrany. Z rodinných spomienok mi utkveli príhody z vojnového obdobia o skrývaní židovských rodín (Šefránkových, Bulíčkových, Slávičkových a pána Pivku s neterou) v podzemných, hlbokých a vysokých priestoroch budovy fakulty. Z času na čas sa objavili na fakulte „esesáci“. Najmä moja najstaršia sestra si na to živo spomína, s akým strachom vo veku malého dievčaťa sa pozerala na symboly lebky a SS na čiapke. Zaiste to bol riskantný čin, ale môjho otca to napĺňalo kresťanským presvedčením pomôcť v núdzi. Nikdy sa tým nikomu nepochválil, ani nikdy na tom neprofitoval.

Udalosti druhej svetovej vojny vážnejšie nezasiahli do života fakulty a kňazského seminára, ale po vojne v školskom roku 1946/1947 bola bohoslovecká fakulta vyňatá zo zväzku Univerzity Komenského, a nielen to. Významní duchovní teológovia a profesori sa stali terčom psychických a fyzických útokov novej politickej garnitúry. Spomínam si na profesora Mikuláša Višňovského (teológ, dogmatik, vysokoškolský pedagóg, náboženský publicista a redaktor), ktorý v čase prenasledovania katolíckych kňazov a reholí, štedro rozdal isté kusy svojho mobiliáru, či umeleckých predmetov. Tak obdaril aj našu rodinu.

Vládne nariadenie č.112/1950 Zb. zo dňa 14.7.1950 o bohosloveckých fakultách zmenilo organizáciu bohosloveckého štúdia. Zrušilo diecézne semináre v Nitre, v Banskej Bystrici, v Spišskej Kapitule a v Košiciach. Bohoslovecká fakulta v Bratislave sa stala jedinou inštitúciou na výchovu kňazstva na Slovensku. Následok týchto zásahov sa prejavil prudkým znížením počtu poslucháčov. Kým v zimnom semestri školského roka 1949/50 študovalo na bohosloveckej fakulte a v rehoľných seminároch asi 230 bohoslovcov (z toho 160 v Bratislave), tak na začiatku školského roku 1950/51 študovalo na nej už len 42 poslucháčov z celého Slovenska. Ostatní bohoslovci nedobrovoľne opustili štúdium.

Moje vedomosti siahajú k roku vzniku CMBF (1936), kedy môjmu oteckovi - Vendelín Bašťovanský, (nar. 1908) bola ponúknutá možnosť pracovať na fakulte. V tej dobe to bola veľmi dobrá ponuka. Dnes môžeme povedať, že funkcia - “štátny zriadenec”, bola zárukou stabilného zamestnania (definitívy). V skutočnosti išlo o kumulovanú funkciu - školníka, fakultného poštára, kuriča, nosiča, upratovača, ale aj o významnejší post „pedela“ a študijného referenta. Zároveň mu bolo ponúknuté bývanie v školníckom jedno-izbovom byte s kuchyňou, priamo v budove fakulty (na prízemí, s terajšími dvoma oknami po pravej strane od portálu hlavnej brány, s jedným menším štvorcovým oknom, komory).

Moji rodičia mali vtedy jednu dcéru, neskôr pribudli ďalšie dve. To bol dôvod, prečo bol môjmu otcovi s rodinou, 6.12.1949, (už po „znárodnení“), pridelený byt na Kapitulskej č.14 (dnes č.5). Dovtedy v byte býval do svojej smrti kanonik František Végh, ktorému otecko pomáhal a kanonik mu svoj byt odkázal.

Zamestnanecký pomer, môjho otca na CMBF skončil po roku 1955, keď vtedajšou, novodobou straníckou garnitúrou bol dosadený istý pán Štefunko, s komunistickou minulosťou vo Francúzsku. Môj otec s ním však vychádzal veľmi dobre, napriek tomu, že bol prepustený „do výroby“ a pracoval v Technomate, v Rači ako skladník a vodič na vysoko-zdvižnom vozíku, až do svojho odchodu do dôchodku.

                                                        Zo spomienok Márie Kadubcovej, rod. Bašťovanskej

Bratislava, máj 2017

 

Kontakt

"Oživenie Kapitulskej ulice" - občianske združenie

Na Vŕšku č.4, 811 01 Bratislava

00 421 905 616 313
bohac.lubomir@gmail.com